Úsvit krvavé politiky (Coruscant)

Na nás? Dostali sa teda až do takého štádia... Ale mal pravdu... Galaxia sa zmení. Životy ľudí v nej sa zmenia vďaka tomu, čo ona plánuje urobiť... Imperátor bude zúriť, ak teda bude mať vôbec čas na niečo také. Ak už nebude vlastne mŕtvy. Čo by pre ňu bolo priam potešením... Sám predpovedal budúcnosť, aj keď Silu do takej miery neovládal a ani nevnímal. Bolo to však jasné.
"Tak na nás..." Taktiež si pripije a hodí pohár likéru na ex do seba. Sladké, veľmi sladké. Ale nie veľmi silné. Akurát na podobné pripíjanie.
"Ale stále si neodpovedal na moju otázku..."

Sama svoj smiech už dosť dlho nepočula, preto jej samej znel cudzí a neznámy. Nikdy na to nebol veľmi čas a ani príležitosť... Vždy to bolo samé "Asaneth, zdvíhaj viac ruky!" "Asaneth, nezabudni sa doučiť tú históriu, kým prídem zas...!" A keď tam nebol Dooku, bolo to tiež samé "Asaneth, poriadne si tie zuby umy a urob si posteľ!" Neznášala, keď jej niekto niečo prikazoval. Mala značné problémy s autoritou. A ktorý Sith vlastne nie? Jediná závada bola v tom, že ak vynadala droidom, tak sa dostali do slučky v algoritme a opakovali to donekonečna. Sama nechce vedieť, koľko musel dať Dooku za každého zničeného droida.

"To je v poriadku... Veď ovládneme svet. Načo si vykať?" Kútiky úst mierne zdvihnuté do úškrnu nepoľavovali. Ona sebe otázku? Zvláštne... Ťažko sa pokladá, keď o sebe vie všetko a o Sebastianovi akurát to, že je to riadny, aj keď poctivý bastard a nemá rád želé. Pozrela sa na dno pohárika. Až teraz si uvedomila, že má podstatne lepšiu náladu, ako keď nastupovala. Možno to bolo tým, že už boli ďaleko od Coruscantu, alebo tými dvoma pohárikmi dosť silného, drahého a chutného likéru... alebo možno spoločnosťou.

"Nie, to je proti pravidlám. A okrem toho mi nič nenapadá. Ja nie som senátorská dcéruška, ktorá si vyleje srdiečko o tom, ako jej kozmetický droid urobil zlú manikúru. Pýtaj sa."

"Prvé, čo sa mi vybaví..." Zamrmle, v podstate len tak pre seba a pár sekúnd porozmýšľa, otvoriac myseľ úplne náhodne, ako keby to bola len kniha, ktorej strany sa postupne píšu a pribúdajú spoločne s časom. Brko osudu kĺže po bielej strane, zanecháva stopy po atramente... Strany ho hladne vpíjajú, bažiac po pokračovaní, po živote, po jeho samotnej esencii... až sa raz brko zlomí.
"Skywalker." Kto vie, prečo sa jej vybavil práve on. Úsmev bol o trocha viac posmešný, než predtým. "Ešte na začiatku Klonových vojen sme ho zajali, spoločne s Dookum. Prišiel ho zachrániť Kenobi a my sme museli utiecť. Poškodili nám loď a pristáli sme na jednej malej terestriálnej planéte, samozrejme s tými psami za chrbtom. Stihli nás zajať piráti, potom zajali aj Jediov... Vtedy som pochopila, že väčšieho idiota v tejto, ani v žiadnej inej galaxii niet, než Skywalkera. Vlastne do dnes sa čudujem, že ho vôbec zobrali ako Padawana. Predstav si kreténa s neprekonateľnou výdržou a daj mu meno Anakin. Tadá! A je na svete. Niet smrti Dookuho, už len z princípu by som sa oň postarala. Aby trpel. Myslím, že to Osud vyriešil za mňa. Tuším, že jeho nešťastný osud sa bude spievať v piesniach rebelských ešte dlho. Bude mi potešením umlčať ich." Posmešný a krutý. Áno, to bol jej úsmev teraz. Mykla však plecami, zatvorila knihu.
"Nikdy by som si ani nemyslela, že skončím takto... nehovorím, že je to zlá alternatíva. Ba naopak, vyvíja sa to celkom pozitívne... Ale že budem pracovať s tebou. Na dlhodobejšom, povedzme, projekte. Po tom, čo začali Vojny sa po tebe zľahla zem."